Sunday 5. February 2023

Bl. Benedikt Menni - horlivý v službe Pánovi i blížnym

Rehoľník, Milosrdný brat (1841 - 1914)

 

Rodina Luigiho a Lujzy Menniových v Miláne mala celkove pätnásť detí. Piaty z nich - Angelo Ercole - sa narodil 11. marca 1841. Angelo dostal v rodine dobrú výchovu a keďže bol nadaný, rodičia mu umožnili študovať na gymnáziu. Po maturite (r. 1859) dostal zamestnanie ako bankový úradník. Avšak nie nadlho. Keď videl nečestné bankárske praktiky, dal výpoveď. V tom období prebiehali na Apeninskom polostrove boje za utvorenie jednotného talianskeho štátu. V rámci nich sa v r. 1859 odohrala veľká bitka pri Magente (na západ od Milána). Ranených privážali vlakom do Milána.

Angelo pomáhal ako dobrovoľník prevážať ranených zo železničnej stanice do nemocnice milosrdných bratov. V nemocnici potom pomáhal pri ošetrovaní chorých. Keď videl príkladný život a obetavú službu rehoľníkov, rozhodol sa, že aj on sa k nim pripojí. Stalo sa tak 1. mája 1860. Dňa 13. mája prijal rehoľné rúcho a s ním rehoľné meno Benedikt. Tak sa odvtedy volal. O rok, v máji 1861, zložil jednoduché a o tri roky neskôr slávnostné rehoľné sľuby. 

Predstavení rozhodli, že bude študovať za kňaza. Študoval filozofiu a teológiu a zároveň sa zdokonaľoval v medicíne a chirurgii v nemocnici milosrdných bratov. Teológiu dokončil v Ríme na Gregoriánskej univerzite, kde bol v októbri 1866 vysvätený za kňaza. Generálny predstavený vkladal do mladého rehoľného spolubrata veľké nádeje. Hneď po vysviacke ho poveril úlohou obnoviť rehoľu Milosrdných bratov v Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike, kde zanikla pod vplyvom revolúcií a proticirkevných zákonov. K tejto úlohe ho povzbudzoval aj pápež Pius IX., ktorý pri audiencii 14. januára 1867 mladému rehoľníkovi pred odchodom z Ríma povedal: „Choď, syn môj, s požehnaním nebies do Španielska a obnov rehoľu v jej rodnom kraji". A pápež mu naznačil aj hlavné línie želanej obnovy: „Dokonale spoločným životom, veľmi chudobným, veľmi čistým a veľmi poslušným". Páter Benedikt sa cestou do Španielska zastavil na tri mesiace v kláštoroch a nemocniciach Milosrdných bratov v Lyone a Marseille, aby načerpal ducha a skúsenosti z týchto ústavov, ktoré sa tiež museli znovu reorganizovať po Francúzskej revolúcii a nasledujúcom búrlivom období. Do Barcelony v Španielsku prišiel v apríli 1867 bez znalosti miestnej reči a bez peňazí. Spočiatku narazil aj na odpor miestneho arcibiskupa, ale o krátky čas si ho získal ako účinného pomocníka. Keď si vytvoril čiastočné zázemie, koncom r. 1867 mu prišli na pomoc dvaja spolubratia, s ktorými otvoril útulok s nemocnicou pre rachitické deti (t.j. deti postihnuté chorobou z nedostatku vitamínu D a minerálnych látok prejavujúcej sa mäknutím a krivením kostí) a opustené siroty. Avšak v nasledujúcom roku ťažko ochorel. Prejavila sa uňho vyčerpanosť z nadmernej námahy. Predstavení ho poslali na istý čas do Marseille. Tam sa pozviechal a vrátil sa do Barcelony. 

No potom v Španielsku vypukla občianska vojna medzi dvoma politickými prúdmi. V r. 1872 revolucionári uväznili Benedikta aj s jedným spolubratom a chceli ich zabiť. Napokon ich však prepustili. Neúnavný rehoľník dosiahol, že mu dovolili vykonávať pomocné akcie v spolupráci s Červeným krížom. Takto „barcelonskí milosrdní bratia“ pomáhali raneným a chorým bez ohľadu na ich politickú príslušnosť. Po skončení bojov v r. 1876 sa konečne mohol páter Benedikt naplno venovať úlohe, pre ktorú prišiel do Španielska. S očividnou Božou pomocou sa mu podarilo založiť 14 domov s nemocnicami v Španielsku, Portugalsku a Mexiku. Medzi nimi boli viaceré ústavy pre duševne chorých, s ktorými sa nik nechcel zaoberať. V r. 1885 vypukla v Španielsku epidémia cholery. Páter Benedikt poslal malé skupiny spolubratov do najviac postihnutých oblastí. Sám tiež naplno pomáhal. V jednom mestečku dokonca zastupoval istý čas aj chorého lekára. Už v r. 1884 bolo v Španielsku a Portugalsku toľko milosrdných bratov, že mohli utvoriť samostatnú provinciu. Páter Benedikt sa stal prvým provinciálom. Zvolili ho niekoľkokrát jedno obdobie za druhým, takže ostal v tomto úrade až do r. 1903. 

Milosrdní bratia ošetrovali vo svojich ústavoch iba mužov. Ale tak jednoduchí ľudia, ako aj občianski a cirkevní predstavitelia naliehali na pátra Benedikta, aby podnikol niečo aj pre ženy. Skúšal získať pre spoluprácu jestvujúce ženské rehole, ale neúspešne. Napokon sa zoznámil s jedným dievčaťom a mladou nábožnou vdovou, ktoré sa chceli venovať ošetrovaniu žien podľa príkladu milosrdných bratov. Benedikt sa modlil a skúmal vážnosť i stálosť charakteru obidvoch kandidátok. Napokon tu videl primeranú odpoveď na naliehavé potreby žien. Hlásili sa ďalšie záujemkyne. Dňa 31. mája 1881 prijali rehoľné rúcho prvé novicky, ktoré o rok neskôr skladali prvé sľuby. Vznikla tak Kongregácia nemocničných sestier Ježišovho Božského Srdca. Sv. stolica jej dala konečné schválenie v r. 1901. Ženské rehoľné združenie sa dobre „uchytilo“. On sám založil trinásť ústavov určených prevažne pre duševne postihnuté ženy. 

Roku 1909 povolali pátra Benedikta do Ríma. Sv. Stolica ho vymenovala za apoštolského vizitátora svojej rehole. Bola to vážna úloha: mal prešetriť stav a rehoľnú disciplínu všetkých provincií a domov. Benedikt za dva roky zvládol poslanie, ktoré mu bolo zverené. Nato bol 21. apríla 1911 vymenovaný za generálneho predstaveného rehole. Čakala ho však ťažká skúška. Niektorí „nespokojenci“, ktorých sa dotkla jeho horlivosť, sa usilovali sťažiť mu pôsobenie a zasiahnuť priamo u Rímskej kongregácie pre rehoľníkov. Benedikt nechcel vyvolávať rozpory, a preto sa už po roku, v júni 1912, vzdal úradu generálneho predstaveného. Pri audiencii mu pápež sv. Pius X. láskavo povedal: „Teraz sa môžete venovať modlitbe a rozjímaniu". V septembri 1912 odcestoval do Paríža. Tam ho v marci 1913 postihla mozgová príhoda. Previezli ho do rehoľného domu v Dinane, kde zomrel 24. apríla 1914. Previezli ho a pochovali v Ciempozuelose pri Madride, kde založil jeden z prvých domov mužskej vetvy a prvý dom ženskej vetvy ošetrovateľskej rehole. Po dôkladnom prešetrení života a činnosti pátra Benedikta Menniho z rehole Milosrdných bratov ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného v júni 1985. Na sviatok Krista Kráľa 21. novembra 1999 bol svätorečený. Svätý Benedikt Menni je nám príkladom vo vernosti v láske k Bohu i blížnym. 

Zdroj: www.modlitba.sk

Spracované podľa publikácie: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992. 

Poznámka:
O živote tohto rehoľníka sa viac dozviete aj z knihy Pečať kríža - Svätý Benedikt Menni od autora H. Mariu Körbela (vydalo vydavateľstvo Lúč ).

Námestie SNP 11
81106 Bratislava
Telephone: (02) 578 87 434

HOSPITÁLSKA REHOĽA SV. JÁNA Z BOHA

Milosrdní bratia

Námestie SNP 11

SK-811 06 Bratislava

Tel: 00421/(0)2/57 88 7777

Display:
https://www.milosrdni.eu/