Thursday 6. May 2021

Zamyslenie priora brata Joachima k Svetovému dňu chorých v Katolíckych novinách

S nadchádzajúcim 23. svetovým dňom chorých, ktorý sa už tradične slávi 11. februára, som sa opäť zamyslel nad dôležitosťou viery v ľudskom utrpení.

 

V živote ľudí existuje mnoho utrpenia v rozličných formách. Jednou z foriem utrpenia ľudstva je choroba. Nemyslím pritom na chrípku či nachladenie, ktoré síce dokážu človeku poriadne znepríjemniť život alebo ho obmedziť v jeho bežných aktivitách, ale o pár dní či o týždeň sa pri správnej liečbe pominú.
Na mysli mám choroby telesné či duševné, ktoré človeka poznačia na celý život, znemožnia mu pohyb alebo komunikáciu s okolím a tým ho urobia závislým od pomoci druhých. Spoločnosť si už zvykla dívať sa na chorých ľudí vo vysokom veku. Ale čo s deťmi alebo mladými, ktorí majú celý život pred sebou a sú pripútaní na vozík či lôžko alebo sú kon­frontovaní s ochoreniami, akým je napríklad rakovina, ktorá sa v dnešnej dobe šíri obrovskou rýchlosťou? Na takých sa ľudia zväčša pozerajú ako na chudákov so zbabraným životom; ako na nešťastníkov. Niektorých dokonca odsudzujú bez toho, aby vedeli, čo je príčinou ich choroby, hendikepu, a tak im spôsobujú ďalšie utrpenie.
Myslím si, že tu nie je rozdiel medzi starým a mladým človekom. V chorobe sú si všetci rovní, tak ako sme si všetci rovní v smrti. Tí starí sa celý život učili byť samostatnými, nikomu nebyť na obtiaž, so všetkým si poradiť a ešte aj pomôcť, ak ich o to niekto požiadal. Ich najväčším utrpením sa stáva nesamostatnosť, závislosť od druhých, prípadne bolesti.
Mladí ľudia majú zase svoj život pred sebou, učia sa, študujú, chcú pracovať, dosiahnuť výsledky, vidieť svet. A tu im cestu prekazí ťažká dia­gnóza, nešťastie, úraz a odrazu sa im strácajú všetky vízie do budúcnosti. Niekedy prídu o najlepších priateľov, možno i rodinu, a ostávajú sami, závislí od pomoci druhých. Rozmáha sa zúfalstvo, beznádej a neraz aj myšlienky na ukončenie života. Človek zatrpkne, uzavrie sa, odmieta akúkoľvek pomoc a nečinne čaká, ako sa to všetko skončí.

 

Ťažko skúšaní a dôvera v Boha
V mojej praxi zdravotníka som sa však častejšie stretal s pravým opakom. Ťažko chorí ľudia – mladí aj starší, ktorí prichádzajú do našej nemocnice, nepôsobia dojmom, že by im niečo chýbalo aj napriek tomu, že sú naozaj ťažko skúšaní. Mnohí z nich hovoria, že boli vychovávaní a vedení k viere v Boha a učili sa dôve­rovať mu v každej situácii. Táto dôve­ra ich neopustila ani vtedy, keď ochoreli a stali sa závislými od pomoci iných. Vo svojom utrpení vidia zmysel, a ak ho ešte nevidia, nevzdávajú sa a hľadajú ho. Často si pomáhajú pohľadom na kríž visiaci v nemocničnej izbe alebo u nich doma a modlitbou. Využívajú návštevu duchovnej služby v podobe zasvätenej osoby či iných ľudí, s ktorými sa vedia o viere a zmysle utrpenia porozprávať.

 

Tí, ktorí zanevreli na Boha
Iní pacienti zase opisujú svoj príbeh tak, že po oznámení ťažkej dia­gnózy alebo po utrpení úrazu, ktorý ich pripútal na lôžko, na vieru a Boha zanevreli. Samozrejme, že ho obviňovali z toho, čo sa im stalo, pýtali sa prečo, hľadali chybu vo svojom živote, za ktorú by si zaslúžili takýto trest. Až po dlhšom čase, možno príkladom osôb, ktoré sa o nich starali, začali opäť vnímať krásu života, obmäkčili svoje srdce a napokon sa dostavilo aj zmierenie s Bohom a s ním aj prijatie choroby. V utrpení začali vidieť zmysel a pochopili aj jeho dôležitosť v ľudskom živote. Sám Ježiš nás učí vidieť v trpiacom, chorom, hladnom alebo inak biednom človeku jeho samého: „... čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich maličkých, mne ste to urobili.“
Na druhej strane možno povedať, že ak ľudia, ktorí sa starajú o chorých a biednych, vidia v tých­to osobách samého Krista a slúžia mu, aj chorí a biedni, ktorí túto služ­bu prijímajú, vidia vo svojich opatrovateľoch a pomocníkoch Krista – toho, ktorý lieči a má možnosť vyliečiť dušu i telo. A uveria v neho.

 

Boha nepotrebovali
Tretiu skupinu chorých, s ktorými som sa počas svojej zdravotníckej praxe stretol, tvorili ľudia, ktorí skôr ako ochoreli, Pána Boha nepotrebovali. Na všetko si vystačili sami, k viere neboli vedení a boli sami so sebou spokojní. V zhone každodenného života na vieru nemali čas. No v chorobe zistili – hlavne keď išlo o nevyliečiteľné choroby, že sami si neporadia, že aj medicína a veda majú svoje hranice. Začali hľadať pomoc v iných sférach, ako len v tých pozemských. Po kratšom alebo aj dlh­šom čase prišli k záveru, že jedine viera v živého Boha, ktorý je láska, im môže pomôcť vyrovnať sa so svojím životným údelom. V chorobe spo­znávajú Boha ako toho, ktorý tíši bolesť, lieči rany, a to predovšetkým tie duševné, prijímajú sviatosti a stávajú sa z nich kresťania, nesúci svoj každodenný kríž. Aj keď telesne možno ostali závislí od pomoci druhých, títo chorí hovoria o uzdravení duchovnom, ktoré je pre nich podstatnejšie ako telesné uzdravenie, pretože im pomáha prijať a niesť tento hendikep. Určite sa nestáva náhodou, že sa pacienti vo svojej chorobe obrátia k Bohu. Práve on im posiela do cesty ľudí, ktorí ich postupne privádzajú k viere.

 

Uzdravenie ochrnutého
Nedávno ma oslovil príhovor, ktorý bol na tému Evanjelia podľa Marka (2, 1 – 12) o uzdravení ochrnutého. Vo výklade nešlo ani tak o ochrnutého, ako skôr o tých štyroch, môžeme povedať posluhujúcich, ktorí ho niesli na lôžku a urobili priam aj nemožné, len aby sa dostali k Ježišovi. Nevieme, kto boli títo štyria ľudia. Mohli byť bratmi ochrnutého a bolo im ho ľúto, pretože veľmi trpel. Dozvedeli sa o Ježišovi, veď ako v evanjeliu čítame, celý zástup ľudí bol v ten deň v dome a pred domom, kde Ježiš práve učil. Mohli to byť aj dobrí známi či susedia. Nech to bol ktokoľvek, príčinou, že týchto posluhujúcich neodradil veľký dav ľudí, bola ich láska, obeta a v neposlednom rade viera. Vďaka týmto trom motiváciám boli ochotní podstúpiť možno aj výsmech ostatných, ktorí sa prizerali, ako Šimonovi Petrovi demontujú strechu na dome. Výsledok – odpustenie hriechov a telesné uzdravenie ochrnutého – bol však hodný všetkého. Práve viera je hlavnou príčinou uzdravenia v tomto evanjeliovom príbehu, keď evanjelista Marek opisuje túto udalosť slovami: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: ,Synu, odpúšťajú sa ti hriechy‘“ (Mk 2, 5).
Z evanjeliových príbehov o uzdravení – a tých je vo Svätom písme veľa, sa často nedozvedáme, ako to bolo s vierou dotyčného. Ktosi prišiel k Ježišovi, požiadal ho o uzdravenie svojho príbuzného, známeho či dokonca sluhu, a Ježiš tejto prosbe vyhovel. Nepýtal sa na vieru trpiace­ho, zdá sa, že mu stačila viera toho, ktorý ho v jeho mene žiadal o uzdravenie.
Ja osobne sa však nedokážem ubrániť pocitu, že by chorý, ktorý má možnosť uzdraviť sa z dlhotrvajúcej alebo život ničiacej choroby a počuje o Ježišových skutkoch, nemal v sebe aspoň toľko nádeje na uzdravenie a viery v neho, aké veľké je horčičné zrnko, o ktorom Ježiš hovorí v inej časti evanjelia.
Áno, vyzerá to tak, že ozaj stačí len záblesk viery v osobe trpiaceho človeka, a Ježiš je ochotný urobiť žiadaný zázrak. Viera v Boha je ako malá sviečka zažatá v tmavej izbe. Keď sa plameň rozhorí, dokážeme prinaj­menšom rozlíšiť obrysy predmetov, aby sme do ničoho nenarazili, nezakopli. Keď sa tých malých horiacich sviečok pridá viac, dokážu osvetliť celú miestnosť.

 

Čas na uvažovanie
Ako je to teda s vierou v chorobe? Chorý človek má dostatok času na uvažovanie. Rozmýšľa o svojom živote, pozerá sa do minulosti a hodnotí ju, nachádza v nej pozitívne aj  negatívne stránky. Určite sa pýta, prečo Boh dopustil, že musí ležať na lôžku a čakať, čo bude. A práve tieto momenty sa menia na proces dozrievania, rastu vo viere. Iba ten, ktorého viera je zrelá, dokáže pochopiť, že Boh mu dal ťažký údel, aby ho zachránil. Je to proces bolestný, často spojený s beznádejou a zúfalstvom. Ale keď sa v chorom rozhorí malý plamienok viery, prináša do jeho vnútra svetlo. Človek začína chápať, že v utrpení nie je sám, že Boh je pri ňom a pomáha mu dozrieť vo viere. Vtedy sa pridávajú ďalšie plamienky viery a chorý zisťuje, že práve viera je silou, ktorá mu pomáha niesť kríž, pretože uľahčuje jeho ťarchu. Ježiš takisto niesol svoj kríž, vzal na seba naše slabosti, neduhy, choroby a vyniesol ich až na Golgotu. Prečo? Aby nás vykúpil a dal nám nádej, že v podobných utrpeniach nie sme sami, že je tu on, ktorý naše problémy nesie s nami. Na Golgote nám v podobe učeníka, ktorého miloval, dal svoju Matku Máriu, aby bola aj našou Matkou. Aké nevýslovné vnútorné bolesti musela vytrpieť pri pohľade na utrpenie a smrť vlastného Syna! Vtedy určite nechápala, prečo to všetko musí byť také strašné. Keby však nemala vieru, od bolesti a útrap by aj ona zahynula a nedočkala by sa Ježišovho zmŕtvychvstania. Aj ona však mala možnosť zahĺbiť sa do seba a premýšľať nad svojím i Ježišovým životom, nad všetkým, čo sa v minulosti dialo, čo bolo o ňom povedané a čo o sebe hovoril Ježiš sám. Práve tieto skutočnosti jej v tichu, ktoré zavládlo po Ježišovej smrti, dávali nádej. Boli prvým plamienkom viery, ktorý nezhasol, ale jej pomohol nezakopnúť a nespadnúť.

 

Viera – nosný pilier
Viera je v živote chorého človeka nosným pilierom. Keď v nej chorý po absolvovaní kratšieho či dlhšieho procesu dozrie, sám sa stáva príkladom pre svoje okolie: pre spolutrpiacich, ale aj pre zdravých, ktorí sa o neho starajú, či pre svoju rodinu. Svojou trpezlivosťou, obetou, modlitbou, slovom a vyžarovaním zrelej viery sa pre nás všetkých stáva svedkom existencie Božej lásky medzi nami. A to mnohých z nás povzbudzuje na konanie dobra a skutkov lásky. Jeho samého však táto viera učí rozlišovať Božiu vôľu od vlastnej. Kým na začiatku choroby prosí Boha o uzdravenie telesného hendikepu, po absolvovaní procesu dozrievania vo viere počas choroby sa jeho modlitba mení na slová: „Buď vôľa tvoja.“ Tak, ako Ježiš prosil v Getsemanskej záhrade, aby sa splnila Božia vôľa, a nie jeho, tak aj chorý človek po istom čase začína v modlitbách prosiť o to, aby sa stala vôľa Najvyššieho. A tou je naša spása, naše vnútorné uzdravenie. Vtedy nás lieči a dáva nám silu niesť naše fyzické ťažkosti.

 

Svedkovia milosrdnej lásky
Nech nám Panna Mária Lurdská, ktorá je patrónkou chorých, starých a trpiacich, ale aj ľudí, ktorí sa o nich starajú, pomáha svojím orodovaním prekonávať ťažkosti a bolesti tohto života. Nech sa za nás prihovára, aby sme dokázali v utrpení nájsť pravý zmysel, aby sme utrpenie prijali vo viere, obetovali ho Bohu na potreby ľudstva a tak boli jedni pre druhých svedkami jeho milosrdnej lásky: chorí pre zdravých a zdraví pre chorých.

 

 

Joachim Mačejovský OH
AUTOR JE PRIOR
MILOSRDNÝCH BRATOV NA SLOVENSKU

snímka: archív milosrdných bratov

Námestie SNP 11
81106 Bratislava
Telephone: (02) 578 87 434

HOSPITÁLSKA REHOĽA SV. JÁNA Z BOHA

Milosrdní bratia

Námestie SNP 11

SK-811 06 Bratislava

Tel: 00421/(0)2/57 88 7777

Display:
https://www.milosrdni.eu/