Otec Tadeusz: zostávajú po ňom vitráže a dobro, ktoré konal

V minulých dňoch  k nám  prišla z Poľska smutná správa o skone  poľského kňaza, saleziána, otca Tadeusza Żurawského (zomrel 2. augusta t.r. vo veku 89 rokov), ktorý zanechal v našom bratislavskom Kostole milosrdných bratov i v našej bratislavskej Univerzitnej nemocnici s poliklinikou milosrdných bratov významné dielo. V spolupráci s akademickou maliarkou  Remigiou Litwinowiczovou vytvoril cyklus sakrálnych vitráží pre nemocnicu i pre spomínaný kostol.

Vitráže pripomínajú významné osobnosti Hospitálskej rehole sv. Jána z Boha  vrátane jej zakladateľa, ako aj tému milosrdného samaritána z evanjelia, ďalej  postavy svätej Cecílie, kráľa Dávida, Archanjela sv. Michala, Archanjela sv. Gabriela, Anjela strážneho, v sakristii kostola je to aj postava sv. Benedikta Menniho, aj téma Milosrdného Boha – Otca i Najsvätejšej Trojice,  v nemocničnej Rajskej záhrade sú to zasa témy Svätej rodiny a Lurdskej Panny Márie. Otec Tadeusz prežil pohnutý život: už v detstve prišiel o najbližších, keď mu na Ukrajine pred jeho očami zastrelili príbuzných a on prežil iba zázrakom, držiac v ruke kríž. „Vždy som obdivovala, že tým ľuďom, ktorí sa dopustili ťažkého zločinu voči nemu,  dokázal odpustiť. Sám neskôr začal pomáhať mladým ľuďom, ktorí prišli z Ukrajiny do Poľska a pomáhal im  až do konca života.  Dokonca im dal príležitosť tvoriť a rozvíjať svoje talenty v jeho vitrážovej dielni. Bol pre nich anjelom. Aj to bolo pre mňa úžasné svedectvo,“ poznamenala jeho dlhoročná spolupracovníčka, ktorá s ním tvorila dvadsať rokov, akad. maliarka Remigia Litwinowiczová.  Už po vstupe do rehole  saleziánov v mladom veku sa začal aj na podnet predstavených venovať práve práci vo vitrážovej dielni a stalo sa mu to  záľubou i poslaním zároveň.

S nádorom ako s Ježišom na kríži

„On vždy hovoril, že sa snaží evanjelizovať vitrážami, aby tieto diela hneď nadchli pre krásu každého, kto sa na ne pozrie. Práve tá krása ho viedla celým životom – nie ako pýcha života, ale  krása ako púť k Bohu.  Boh ho vo svojej kráse  priťahoval, napriek ťažkým chvíľam, ktoré si prežil.“ Ako je známe, v posledných rokoch života potrápil život otca Tadeusza agresívny nádor, ktorý mu zjazvil takmer celú tvár a poškodil oko. Vtedy dokonca hrozilo, že niektoré jeho vitráže pripravované pre rehoľu milosrdných bratov v Bratislave zostanú nedokončené. Po náročnom zdravotnom boji a modlitbách mnohých ľudí sa zaňho osobitne modlili aj dvaja kňazi: otec Elia – kňaz s darom stigiem žijúci v Taliansku a istý kňaz z Medžugorja. Potom začal nádor  zázračne vysychať. Podľa slov akad. maliarky Remigie Litwinowiczovej,  kým otec Tadeusz vládal, slúžil sv. omše v kaplnke, neskôr už iba v súkromí vo svojej izbe. Do poslednej chvíle sa zaujímal o vitráže, rád plánoval, radosť mu robili zvlášť náročnejšie techniky a témy na spracovanie do podoby vitráží. Výtvarníčka Remigia  netají, že už počas života otca Tadeusza ho vnímala ako sväto žijúceho človeka. „Bolo pre mňa cťou, že som ho mala možnosť spoznať aj bližšie, pretože  pri práci na vitrážach v dielni sme neraz mávali dlhé rozhovory: o živote,  niektorých problémoch, ktoré  sme u nás doma nevedeli riešiť alebo aj o politickej situácii. Na veľa vecí mi ponúkol odpoveď, náhľad, svetlo, aby som vedela, ako mám ísť ďalej. Chodilo za ním aj k spovediam veľa ľudí. Jeho modlitby mali v živote mojej rodiny veľký  význam,“ prezradila. Otec Tadeusz sa dokázal usmievať aj v chorobe a pri prežívaní utrpenia – bez toho, aby jeho krížom niekoho „zaťažoval.“ Ako sme sa dozvedeli ešte od jeho spolupracovníčky: „To, že dostal veľký nádor, prijímal tak, ako keby to bola určitá zvláštna misia od Pána Boha, poslanie, cez ktoré môže vyprosiť nové duchovné povolania, o čo ho prosil aj jeho predstavený.  Všetko prijímal od Boha ako dar. Pred odchodom na večnosť, v posledných týždňoch jeho života už bolo možné vnímať, že jeho pohľad je upretý len k nebu,  nič pozemské už pre neho nemalo význam a dôležitosť,“ dodala na záver spomienky pani Remigia.

Brat Richard: Jeho dielo povzbudzuje k viere  

Milosrdný brat Richard Jombík OH, ktorý ako predstavený komunity  a  bratislavského konventu umožnil realizáciu a inštaláciu spomínaných vitráží otca Tadeusza v Bratislave,  doplnil svoj pohľad na vzácneho poľského kňaza: „Kto je pre mňa otec Tadeusz, salezián z poľskej Lodže?  Kňaz, rehoľník, ktorý využíval talenty pre dobro a krásu.  Sám svoje životné motto odvíjal od poľského básnika, slovami: „Umenie dáva človeku poznať krásu Boha, tá vedie človeka v usilovnosti k práci a práca dáva zmysel pre život v modlitbe.“ Vo svojich prácach so sklom premieňal umelecké dielo na obraz Boha.  On robil zo svetských vecí, ako sú okná a dvere dielo, ktoré povzbudzuje k viere v Boha.  Jeho obrazy s návrhmi pani umelkyne Remigie Litwinowiczovej v Rajskej záhrade milosrdných bratov v Bratislave  urobili z prázdneho kúta nemocnice miesto, kde sa dá pobudnúť a oddýchnuť.  Vitráže v kostole milosrdných bratov v Bratislave vytvorili z kostola miesto tichej adorácie aj vtedy, keď je  kostol prázdny, lebo tomuto miestu dodávajú farbu a odraz neba. Z technicky pôsobiacej chodby v nemocnici milosrdných bratov v Bratislave na treťom poschodí, kde  ľudia prechádzali od výťahu k chorým príbuzným, často bez zastavenia, urobili vitráže miesto posedenia pri káve so známymi a príbuznými.  Ďakujem otcovi Tadeuszovi zato, že prijal úlohu hodnú umelcov – sprostredkovať umelecké dielo na nebeský obraz,“ dodal brat Marián Richard Jombík OH.

Odpočinutie večné daj svojmu vernému služobníkovi, ó, Pane, svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.

Andrea Eliášová, foto: autorka a archív Remigie Litwinowiczovej