Saturday 15. August 2020

Svätý Richard Pampuri: v službe nerátal hodiny

Talianske mesto Brescia je druhé najväčšie v regióne Lombardsko, kde koronavírus udrel zvlášť tvrdo na mnohé rodiny. Práve v tomto regióne si súčasná epidémia vyžiadala najviac obetí.  Vedeli ste však, že práve v tomto meste na severe Talianska viedol zubnú ambulanciu svätý Richard Pampuri (2. 8. 1897 – + 1. 5. 1930) – veľká postava Hospitálskej rehole sv. Jána z Boha?  Matky mu do ambulancie dokonca prinášali svoje deti, aby ich požehnal.

Portrét sv. Richarda Pampuriho -zdroj anastpaul
Telo sv. Richarda Pampuriho

On sám zo severného Talianska aj pochádzal (z obce Trivolzio neďaleko Pávie). A v centre Lombardie, v Miláne, sa udiala prvá zázračná udalosť už niekoľko mesiacov po smrti brata Richarda Pampuriho. Ako píše Nicolaus Mutschlechner v knihe Lekár, ktorý si zvolil Boha: „Istá stará žena, ktorá trpela na silný zápal kĺbov a sotva sa udržala na opuchnutých nohách, sa obrátila na sestru Cherubinu Biffiovú, ktorá sa v tom čase starala o šatstvo milosrdných bratov a prosila ju o nejaké teplé oblečenie.  Na pokyn otca priora dala tej žene habit po bratovi Richardovi, ktorý odložili bokom z obáv pred možnou nákazou.  O niekoľko týždňov sa žobráčka prišla ukázať sestre Cherubiune. Bola na nepoznanie. Zápal kĺbov sa pominul,  opuchnuté nohy odpuchli a spevneli,“ píše sa v knihe (vydal  Lúč v r. 2002).

 

Čo vystihuje život sv. Richarda?

Usiloval sa o spojenie rozjímavého a činorodého života: bol človekom modlitby a služby.  Ako lekár a neskôr rehoľník Hospitálskej rehole sv. Jána z Boha sa snažil spoznať blížneho v jednote tela, ducha a duše. Liečba pacientov pre neho neznamenala len vyliečenie chorého tela, ale aj hlboké poznanie ich duševnej trýzne, ktorú sa tiež vždy snažil vyliečiť. „Starých ľudí, ktorých ošetroval, často aj umýval,“ to o ňom rozprával jeho synovec Alexander, ktorý ho smel sprevádzať na jeho návštevách chorých, pripomína Nicolaus Mutschlechner a ešte uvádza: „ Istý obyvateľ Morimonda spomínal: Zdá sa, že doktor mal zvláštnu záľubu pre tulákov. Vždy, keď nejakého stretol, viedol s nimi dlhé rozhovory. Oči mu pritom doslova žiarili radosťou.“ Možno tento súcit má svoju „kolísku“ už v detstve: veď keď mal tri roky, zomrela mu matka a otec zahynul pri nehode o sedem rokov neskôr. O chlapca sa staral dedko a strýko – lekár s manželkou Máriou. Erminio (rodné meno sv. Richarda) o pomeroch, v ktorých vyrastal,  napísal: „Okrem nedele, ktorú sme svätili ako sviatočný deň, sme každý deň začínali a končili modlitbou a často sme sa spolu modlili ruženec.“ Prvé tri roky musel chodiť do školy do susednej obce Trovo (kilometrová vzdialenosť), v ďalších ročníkoch chodil pešo až päť kilometrov do obce Casorale Primo. A hoci bol slabšej fyzickej konštrukcie, školu nevynechal ani v búrke, ani v zime. Nasledoval príklad strýka a rozhodol sa pre štúdium medicíny v Pávii. Viedol pritom hlboký duchovný život. Ba ešte aj na fronte ako medik mal vždy pri sebe knihu evanjelií a Nasledovanie Krista. Nečudo. Sv. Richard Pampuri vždy chcel patriť bezvýhradne Bohu. Už spomenutý životopisec o tom píše:  „Túžba darovať sa celý Pánovi nenechávala  ho na pokoji.  Ako pre mnohých iných, aj pre neho platil výrok Paula Claudela: „Kto nosí Krista vo svojom srdci, má priateľa, ktorý mu nedá pokoj.“ V listoch sestre do Egypta ( františkánskej misionárke – pozn. aut.) sa vždy vracia k tejto téme: „ Byť iba pre Boha, s Bohom a v Bohu...Čím iným je pre nás táto zem, než cestou k Otcovi...“ Hoci mu strýko neustále pripomínal,  že aj v občianskom živote možno urobiť veľa dobrého, on v myšlienkach neustále hľadal najlepší spôsob úplného odovzdania sa Bohu.“

 

Cesta k milosrdným bratom

Z frontu si odniesol zápal pohrudnice a s naštrbeným zdravím dokončil špecializáciu v gynekológii, chirurgii a všeobecnom lekárstve. Istý vidiečan s vďačnosťou spomínal na „svätého doktora,“ ktorý ho v kritickom období choroby navštívil  štyrikrát denne a bdel pri ňom aj v noci. V životopisnej črte  je vykreslená aj cesta pozoruhodného a u nás málo známeho svätca do rehole. „Richard Pampuri sa nevzdal sna o rehoľnom živote. O niekoľko rokov neskôr sa vďaka Prozreteľnosti  stretol s človekom, prostredníctvom ktorého sa tento sen predsa uskutočnil. Tým mužom bol kňaz don Richard Beretta. Richard Pampuri sa s ním zoznámil v misijnej kancelárii arcibiskupskej kúrie v Miláne,  v ktorej bol don Beretta  sekretárom. Medzi obidvoma čoskoro vzniklo hlboké priateľstvo. Lekár si vyvolil skúseného diecézneho kňaza za svojho duchovného vodcu. Ten si v mnohých dlhých rozhovoroch všimol, ako vážne to mladý doktor myslí so svojím povolaním. Preto sa obrátil na svojho dlhoročného priateľa , otca Zaccaria Castelettiho, provinciála milosrdných bratov v Miláne. Po viacerých predbežných a veľmi otvorených rozhovoroch urobil otec provinciál jednoznačné rozhodnutie: Richard Pampuri sa môže stať milosrdným bratom.“

 

Zásah aj pre okolie

Hodno pripomenúť, že z radov milosrdných bratov vzišlo  niekoľko vynikajúcich lekárov, v strednej Európe napríklad Gabriel Graf z Ferrary alebo Celestín Opitz (rodák z Broumova v Českej republike). Preto, ako konštatuje autor Nicolaus Mutschlechner, sotva mohlo byť túžbam Richarda Pampuriho niečo bližšie ako vstup do rehole milosrdných bratov. „Tu mohol vykonávať svoje lekárske povolanie a zároveň ísť za Božím volaním.“ No skutočnosť, že lekár si zvolil rehoľné povolanie  zahrmela ako blesk  v jeho okolí, ba aj v dobovej talianskej tlači vyvolala  titulky: „Lekár sa stal rehoľníkom.“ (Corriere della Sera 20. augusta 1927.) Svoje rehoľné meno Richard si zvolil z vďačnosti voči duchovnému otcovi R. Berettovi, ktorý mu bol vzorom. No ako sa ďalej dozvedáme z knihy N. Mutschlechnera: „Pre lekárov pracujúcich v nemocnici sv. Uršule bol brat Richard hádankou.  Nejeden z nich sa musel s prekvapením pýtať, ako sa len mohol vzdať lekárskeho povolania a stať  sa malým, bezvýznamným novicom v nejakom rehoľnom spoločenstve. „Je to blázon, úplný blázon,“ ozývalo sa čoskoro medzi nimi. No proti jeho vyšinutiu hovorili jeho odborné vedomosti a diagnostický dôvtip, o ktorom sa časom mohli vždy lepšie a lepšie presvedčiť. Stále častejšie sa totiž stávalo, že primár pri vizite zavolal brata Richarda, ktorý práve zametal chodbu a spýtal sa ho na jeho názor. A Richard s úplnou samozrejmosťou odložil metlu, umyl si ruky a konzultoval s prítomnými lekármi ten - ktorý prípad.  Konečne aj novicmajster a predstavený rehoľného rádu uznali, že brat Richard je mimoriadny prípad a rozhodli sa mu zveriť vedenie zubnej ambulancie, ktorá patrila k nemocnici.“ A ako sa ďalej vyvíjala jeho služba a život?  Do jeho ambulancie nechodili len tí, ktorých boleli zuby, ale  aj chudobní, ktorí mali síce zdravé zuby, ale nemali čo hrýzť. Preto na jeho podnet konvent zriadil pri zubnej ambulancii vývarovňu pre chudobných. Keď školil mladých bratov za nemocničných opatrovateľov, „pri vysvetľovaní anatomickej sústavy človeka vždy znovu a znovu zdôrazňoval krásu Božieho stvorenstva a neustále vyzdvihoval dôstojnosť chorého človeka. Zachádzal tak ďaleko, až jeden zo spolubratov raz vybuchol: „Tak máme anatómiu alebo teológiu?“  Medzitým si brat Richard získal výbornú povesť lekára najmä v cirkevných kruhoch.  Stále viac rehoľníkov, kňazov, seminaristov sa chcelo k nemu dostať na prehliadku a ošetrenie. Vedenie zubej ambulancie, vyučovanie spolubratov, práca dôverného lekára, lekárske nočné služby a množstvo rehoľných povinností nemohli natrvalo ostať bez následkov na chatrné zdravie.“ Ohlásil sa zápal pohrudnice so zápalom pľúc. V poslednom liste svojim mladým priateľom z Katolíckej akcie napísal: „Nestarajte sa príliš o to, aby vás bolo čo najviac, ale vážte si predovšetkým svoju vernosť viere, svoju apoštolskú prácu a lásku k sviatostiam.“ 1. mája 1930 usnul v Pánovi zaopatrený sviatosťami vo veku necelých 33 rokov. V pripojenej zvukovej ukážke z knihy Lekár, ktorý si zvolil Boha v podaní herca Lukáša Latináka (vznikla ako výsledok spolupráce  Rádia Lumen s rehoľou milosrdných bratov na Slovensku) sa dozviete, čo sa dialo po skone tohto výnimočného rehoľníka, akým spôsobom bol kanonizovaný a aké zázraky sa udiali na jeho príhovor (audio, mp3 formát.)

 

Životné motto

Tajomstvo svätosti tohto rehoľníka zhrnul jeho synovec Alexander, ktorý sa stal tiež lekárom. Pred cirkevným súdom povedal: „ O Bohu a Panne Márii hovoril tak, ako iní hovoria o otcovi a matke.  Vyzeralo to, akoby boli jeho dobrí známi.  Pozeral som naňho vždy dosť prekvapený, lebo pre mňa bol Boh niečím veľkým, čo presahovalo moju predstavivosť a čo sa mysľou nedalo uchopiť.  Pre neho práve naopak, šlo o skúsenosť, ktorá ho sprevádzala na každom kroku a bez ktorej sa nemohol zaobísť.“ Od malička mal zvláštny dar: v každom a  vo všetkom stretávať Boha. „V tejto súvislosti možno ako jeho hlavnú životnú zásadu uviesť motto, ktoré si napísal počas účasti na svetovom eucharistickom kongrese v Janove v r. 1923 na zadnú stranu pozvánky: „Drahý Ježiš, Ty si ma ako veriaceho zavolal do Janova. Daj, aby som sa vrátil ako apoštol: Aby som ťa miloval a druhých učil teba milovať.“ A to je výzva aj dnes: byť apoštolmi v čase i nečase, v dobe epidémie , aj v čase pokoja...Činorodý život sv. Richarda Pampuriho ukazuje, ako sa dá skĺbiť vnímavosť na potreby doby s povolaním a službou.

 

Andrea Eliášová, foto: internet (zdroj: Anastpaul – portrét sv. Richarda P

Námestie SNP 10
814 65 Bratislava
Telephone: 02 57887-100
Telephone: 02 57887-111

UNIVERZITNÁ NEMOCNICA S POLIKLINIKOU MILOSRDNÍ BRATIA, S.R.O.

Námestie SNP 10 SK

814 65 Bratislava

Tel: 00421/(0)2/57 88 7111 - recepcia

 


  

HOSPITÁLSKA REHOĽA SV. JÁNA Z BOHA

Milosrdní bratia

Námestie SNP 11

SK 811 06 Bratislava

Tel: 00421/(0)2/57 88 7777 - Konvent

Display:
https://www.milosrdni.eu/