Gabriel (Camillo) gróf z Ferrary

Známy chirurg a rehoľník

(okolo r. 1543-1627)

Táto osoba, ktorá založila rehoľu severne od Álp bola potomkom jednej, v hornom Taliansku široko rozvetvenej zámožnej rodiny. Jej členovia boli prevažne úradníci, obchodníci, učitelia a duchovní.

Camillo bol chirurg a už v mladom veku osobným lekárom vojvodu Francesca Mariu II. delle Rovere z Urbína (1574-1621) v Pesare. Umenie chirurgie bolo v tom čase vysoko ctené. Vďaka jeho liečebným metódam počas morovej epidémie si získal meno. V odbore destilačného umenia mal vynikajúce znalosti.

Vstup do rehole

Po návrate do Milána, je už v r. 1591 členom konventu. Prijal rehoľné meno Fra Gabriele a v r. 1595 zložil rehoľné sľuby. Čoskoro sa stal jednou z vedúcich osobností mladej rehole v Taliansku.

Nuova selva di Chirurgia – chirurgické štandardné dielo pre desaťročia

Počas jeho začiatkov v reholi bolo v Benátkach vytlačené prvé vydanie jeho chirurgického diela „Nuova selva di Chirurgia, divisa in due parti“, ktoré bolo veľmi rýchlo rozpredané. Nová tlač bola nutná. Tá sa uskutočnila v Ríme, kam bol preložený rehoľným vedením. Prvá časť sa venovala chirurgii, druhá liekom a tretia sa zaoberala zostavami a nádobami destilácie.

Ďalšie vydania vyšli opäť v Benátkach. Morová epidémia v r. 1611 v Ríme ho podnietila napísať aj  štvrtú časť, v ktorej objasnil svoje skúsenosti v boji proti tejto nákaze. Nemecký lekár Peter Uffenbach ju preložil v r. 1625 do latinčiny. Vytlačená bola vo Frankfurte a zažila ešte dve nové vydania. Ešte aj vojenský chirurg Márie Terézie a Jozefa II., Alessandro Brambilla si toto dielo veľmi vážil.

Vedúce funkcie v reholi

V Ríme nasledoval jeho rýchly výstup do zodpovedných úradov. Stal sa priorom konventu s nemocnicou na Tiberskom ostrove a v r. 1602 bol zvolený za provinciála Ríma a Milána. Veľmi rýchlo sa potom stal členom generálneho vedenia rehole.

Rehoľou bol poverený predovšetkým zakladaním nových nemocníc. Od r. 1605 bol aj generálnym vikárom všetkých zázemí severne od Álp, z ktorých prvé vzniklo vo Valticiach v r. 1605 prevzatím malej nemocnice pátrom Cassinettim.

Rok 1608 ho zaviedol do Krakova. Poliaci ho naliehavo prosili, aby uzdravil kráľa. Obávali sa totiž, že by jeho smrť mohla vyvolať občiansku vojnu. Spoznal kráľovu „horúčku“ a dokázal ho uzdraviť.  Vďační obyvatelia Krakova založili v r. 1609 nemocnicu, ktorá sa stala základňou veľkej provincie, ktorá siahala až po Litvu a Bielorusko, ale v dôsledku neskorším politickým rozdeleniam Poľska dočasne zanikla.

Založenie domov v Rakúsku

Dôležitou zmenou pre Rakúsko ale i pre život chirurga a rehoľníka bola jeho vyslanie do Viedne, keďže cisár Matthias si pre Viedeň prial nemocnicu.

V októbri 1613 pricestoval ešte s dvomi spolubratmi, z ktorých jeden bol kňaz do Viedne a prechodne bývali v ľudovej nemocnici. Ich príchod mal veľmi pozitívny ohlas. Aby sa osamostatnili, získal Ferrara dom istého Dr. Thallera v „Unterer Werdt“ a bratia ho mohli zariadiť ako nemocnicu, zo začiatku s iba málo lôžkami. Ferrara našiel i v reholi Jezuitov vo Viedni veľkú oporu.

Ako obzvlášť významné sa ukázalo vyliečenie brata arcivojvodu a neskoršieho cisára Ferdinanda II. Tento cisár sa stal jeho osobným priateľom a zároveň najväčším donátorom rehole. Vyliečenie – záchrana pred amputáciou nohy – bolo dôvodom k založeniu nemocnice v Grazi v r. 1615.

Rýchlo na to založené domy v Salzburgu a v Lavantskom biskupskom sídle St. Andrä neboli trváce. Inak tomu bolo v Prahe, kde bratia po bitke na Bielom vrchu mohli založiť nemocnicu. Ferrara a jeho spolubratia slúžili v r. 1620 cisárskej armáde ako poľní chirurgovia. V r. 1622 poslal Ferrara dvoch bratov do Neuburgu na Dunaji, kde im vojvoda Wolfgang Wilhelm z Pfalz-Neuburgu daroval jemu patriaci dom.

V roku 1625 oslovila Ferraru rada mesta Triest, ktoré patrilo k habsburgským dedičným krajom, aby prevzal správu nemocnice v San Giusto. Toto rozšírenie sa stalo potrebné po tom, čo sa domáci začali hlásiť k vstupu do rehole.

Gabriel Ferrara po 13 rokoch strávených vo Viedni 15. januára 1627 zomrel.Pomocou svojich liečebných úspechov založil zdravotníctvo, ktoré bolo v nasledujúcich storočiach otvorené predovšetkým aj pre chudobných.