Obetavý kňaz niekoľko rokov s láskou slúžil aj v Nemocnici milosrdných bratov v Bratislave
Autor: P. Milan Hromník SJ
Od roku 1970 v bratislavských nemocniciach takmer štyri desaťročia mohli sme pozorovať zaujímavý zjav. Bolo to mihnutie postavy v čiernom obleku, ktorá sa vynímala v prevažne bielom nemocničnom prostredí. Výrazný čierny klobúk na hlave umocňoval pozoruhodnosť postavy. V zime urastenú postavu predlžoval dlhý čierny kabát. Jej výšku v posledných rokoch života vek nachýlil dopredu. Pohľad zbližša ukázal podrobnosti: živé oči vycvičené orientovať sa v neznámom prostredí, v ruke lístoček s názvom oddelenia, číslom izby a menom pacienta, biely kolárik zapravený do čiernej kňazskej košele... Áno, bol to kňaz. František Žák, ktorý si za svoju neúnavnú činnosť medzi chorými v bratislavských nemocniciach vyslúžil titul Apoštol chorých.
Počas jeho života pokúšal som sa napísať o ňom reportáž, ale na moje úsilie reagoval akosi vyhýbavo. Nechcel som násilím vymáhať od neho informácie o jeho pôsobení medzi chorými. Keď som sa ako pacient dostal do Nemocnice milosrdných bratov v Bratislave, žiadal som si doniesť sväté prijímanie. Prišiel František Žák a rozprestrel predo mnou biely korporál s premenenými Hostiami. Bolo tam asi päťdesiat Hostií. Pripadalo mi to vtedy ako Kristovo zázračné rozmnoženie chlebov. Koľko útechy a posily takto priniesol tento kňaz chorým v nemocniciach!
František Žák sa narodil 29. marca 1919 v Lakšárskej Novej Vsi na Záhorí. Rozhodol sa, že sa stane kňazom, po maturite ako devätnásťročný nastúpil do kňazského seminá¬ra v Bratislave. Bol bohoslovcom vtedajšej Trnavskej apoštol¬skej administratúry. Za kňaza ho vysvätil 27. júna 1943 biskup Dr. Pavol Jantausch.
Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Dolnej Strede, od roku 1946 v Rači a od roku 1947 v Čachticiach. Tu sa stal správcom fary v roku 1954 a od roku 1959 v Sokolovciach pri Piešťanoch. V roku 1970 bol ustanovený za špirituála do Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. V tomto za komunizmu jedinom kňazskom seminári u nás dve desaťročia duchovne formoval budúcich kňazov pre celé Slovensko. Bohoslovcom sa prihováral jednoduchou rečou, oslovoval ich najmä svedectvom svojho života. Ako prostredník Božieho milosrdenstva dlhé hodiny presedel v spovedniciach bratislavských kostolov, zvlášť vo františkánskom a jezuitskom. Vďaka jeho obetavosti mnohí hľadajúci našli pokoj duše vo sviatosti zmierenia. Popritom do Katolíckych novín a Duchovného Pastiera písal kristologicky fundované články, ktoré niesli v sebe iskru duchovného povzbudenia. Bol tiež asesorom, čiže členom diecézneho súdu, ktorý má úlohu poradcu. V roku 1988 obhájil dizertačnú prácu a bol promovaný na doktora teológie.
Štyri desaťročia medzi pacientmi
V roku 1989 sa nariadením trnavského arcibiskupa Jána Sokola stal správcom bratislavského Kostola svätého Ladislava. V roku 1990 bol preložený do farnosti Bratislava-Jarovce. V roku 2001 ho arcibiskup Sokol ustanovil za správcu kostola pri Nemocnici milosrdných bratov v Bratislave. Tu rozvinul svoju kňazskú službu: krstil, spovedal, pripravoval deti na prvé sväté prijímanie a na sviatosť birmovania, pripravoval snúbencov na sobáš a sobášil.
Počas bratislavského pobytu takmer štyridsať rokov František Žák poskytoval duchovnú službu pacientom v nemocniciach. Z toho dve desaťročia takto pôsobil v časoch neslobody Cirkvi za komunistického režimu, ktorý znemožňoval prístup kňazov do nemocníc. Robil to s jemu príslovečnou neústupčivou dobrotou. Hovorilo sa o ňom, že keď ho vyhodia jednými dverami, vráti sa druhými dverami alebo oknom. Takýto postoj mal len preto, aby zachránil nesmrteľné duše pacientov pre večnosť.
Chorí v nemocniciach sú uzavretí do mikrosveta vo vy¬medzenom priestore. V bolestiach často klesajú na duchu. V situácii, keď sú odkázaní na pomoc, čakajú na pozornosť iných. Dobre im padne milé slovo, tichý úsmev...Na nemocničnom lôžku duchovne precitnú, preto mimoriadne cenné je pre nich povzbudenie k dôvere v Boha. Nedá sa opísať tajomné pôsobenie prijatých sviatostí, ako sú svätá spoveď, sväté prijímanie a pomazanie chorých.
Mária Sláviková z Bratislavy vydala v Katolíckych novinách roku 2002 takéto svedectvo o Františkovi Žákovi: „Keďže som v rokoch 1984-1989 pracovala v Ústave klinickej onkológie na Heydukovej ulici v Bratislave, môžem potvrdiť, ako tento kňaz večer čo večer neúnavne prichádzal do nemocnice za svojimi chorými, kde ho tí mobilní čakali vo vestibule a ostatní, pripútaní na lôžko, uprene hľadeli na dvere, kedy sa už v nich objaví ich dobrý páter.“
Keď tento dobrý kňaz prišiel do izby, zložil klobúk a pozdravil. V prípade potreby vyspovedal pacienta, pomodlil sa prípravné modlitby a podal mu sväté prijímanie. Po spoločnej modlitbe s pacientom zotrval v úctivom tichu a udelil mu požehnanie. Potom sa mu pokorne prihovoril, milo sa s ním porozprával a povzbudil ho. Napokon si založil klobúk a s pozdravom odišiel za ďalšími pacientmi.
S Ježišom aj do domácností
František Žák poskytoval službu aj chorým v domácnostiach, ku ktorým ho pozval niekto z príbuzných alebo zná¬mych. Moja bývalá kolegyňa mala ťažko chorého manžela. Keďže mal zložitejšiu povahu, odmietal prijímať návštevy. A už vôbec nechcel prijať kňaza. Lenže kolegyni záležalo na jeho duchovnej záchrane. Ona sama nepoznala Františka Žáka, len podľa opisu vedela, ako vyzerá. Keď sa ocitla v jednej nemocnici, zrazu uvidela po chodbe kráčať staršieho zohnutého pána v čiernom obleku. V ruke držal aktovku a na hlave mal klobúk. Usúdila: To bude on! Osmelila sa, oslovila ho – a dohodla návštevu u nich doma. S obavou čakala, ako stretnutie dopadne. Len čo kňaz vstúpil do ich bytu, manželov strach opadol a dal sa do rozhovoru s ním. Kolegyňa sa vzdialila do druhej izby a modlila sa za manžela. Po čase kňaz prišiel k nej a oznámil jej, že manžel sa vyspovedal, prijal sviatosti a má pokoj v duši. Kolegyňa sa potešila, že po dlhých rokoch sa zmieril s Bohom. Bolo to naozaj „v hodine dvanástej“, lebo na druhý deň manžel zomrel...
Nefalšovaný posol nádeje
Božia milosť hĺbkovo pôsobila prostredníctvom Františka Žáka. Overil som si to pri návšteve jednej ťažko chorej ženy, ktorá dlhé roky žila neusporiadaným životom. Tento kňaz jej sviatostným spôsobom vrátil život v Božej milosti. Po stretnutí s ním sa zamyslela nad sebou a skonštatovala: „Nemala som tak žiť. Nemala som tak konať...“
František Žák podával pomocnú ruku ľuďom, ktorí boli na hranici pozemského a posmrtného života. Svojím povzbudivým slovom prichádzal k ľuďom ako posol nádeje a tak zmierňoval ich utrpenie. Nasmeroval ich, aby vlastné utrpenie využili na svoje vykúpenie a na spásu druhých ľudí. Silou Božieho slova a Eucharistie napĺňal srdcia láskou a vkladal do duší pokoj. Chorých posilňoval vo viere, že ľudský život sa nekončí smrťou, tá je len prestupnou stanicou do večnej blaženosti. Premieňal samotu na spočinutie v Bohu, hnev na odpustenie, plač na modlitbu, mlčanie na adoráciu, obavy na dôveru...
Dlhoročné kňazské pôsobenie Františka Žáka medzi chorými dostalo ocenenie už počas jeho života. 6. januára 2002 si prevzal Cenu primátora hlavného mesta Bratislavy. A 29. marca 2004 počas slávnostnej svätej omše v kaplnke Arcibiskup¬ského úradu v Trnave prijal z rúk arcibiskupa Jána Sokola dekrét, ktorým ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za monsignora – pápežského kaplána. Pritom arcibiskup v kázni vyzdvihol úlohu všetkých veriacich, ale o to viac vyznače¬ných titulmi, stávať sa svetlom, ktoré bude ukazovať cestu k Pánovi. A Mons. František Žák túto úlohu nositeľa svetla verne plnil počas celého života...
V duchu kresťanskej nádeje možno veriť, že monsignor Žák dostal primeranú odmenu až na konci svojho života. Ako špirituál hovorieval bohoslovcom, že sa cíti šťastný vo svo¬jom kňazstve. Spravodlivý a štedrý Boh zrejme premenil jeho pozemské kňazské šťastie na večnú blaženosť v početnom spoločenstve tých, ktorých duchovne zachránil v posledných chvíľach ich života.
Mons. Žák, ktorý bol takým častým sprostredkovateľom Božieho milosrdenstva, zomrel v Nedeľu Božieho milosrdenstva 19. apríla 2009 v 90. roku života a 66. roku kňazstva. Na tretí deň po jeho smrti bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský slúžil za neho zádušnú svätú omšu v Katedrále svätého Martina. Pohrebné obrady sa konali v rodisku Lakšárska Nová Ves, kde je aj pochovaný.
Zdroj: Milan Hromník SJ: Obetovali svoj život. Vyd. Dobrá kniha, Trnava 2010, fotografie: archív
Medzititulky a podtitul príspevku – A.E.
Spomienka z rehole Milosrdných bratov na vdp. F. Žáka
„Čo najviac vystihovalo Mons. ThDr. Františka Žáka? Pravidelná, neúnavná služba pri chorých. Ochota v ktorúkoľvek dennú a nočnú hodinu navštíviť chorého, ktorý ho požiadal alebo prejavil záujem, citujem : „ ...musíme využiť každú príležitosť na to, aby sme zachránili človeka pred zatratením...a ponúknuť ho Pánu Bohu...tí ľudia sú chudáci a tak veľmi čakajú na niekoho, kto im pomôže..." Keď prechádzal z izby do izby, mal toľko odvahy a pokory, že sa priznal k svojmu kresťanstvu a kňazstvu, aby mohol ponúknuť služby: udeľovanie sviatostí, rozhovor s veriacimi i neveriacimi, so vzdelanými i jednoduchými, cez láskavé slovo bol prístupný každému. (Citácia: „ Keď si to rozmyslíte povedzte mi, ja sa ešte zastavím..."). Charakterizovala ho aj stála pripravenosť na výzvu kdekoľvek udeliť sviatosť zmierenia, aj keď by musel prerušiť svoju činnosť a pokračovať v nej neskôr. No a bol známy toleranciou ku každému, mal veľkodušné srdce a dôveru pre všetkých, aj keby ho chcel niekto oklamať. Citujem: „ ....to nie je moja starosť, načo to použije a čo urobí s mojou dôverou, ja mu pomôžem, lebo mu chcem pomôcť a ostatné nechám na jeho svedomí.“ Pre mladých ľudí mal takéto slová: „Dajte si pozor, aby vás nikto neoklamal, buďte opatrní, budem sa za vás modliť." A ešte hovorieval: „Treba chodiť včas spávať a neponocovať dlho do noci, ani nepredlžovať nočné adorácie, aby ste boli pripravení na druhý deň sa plno venovať svojej práci, ľuďom, alebo v nedeľu ísť na svätú omšu." Toto sú niektoré spomienky, ktoré mi utkveli v pamäti a o ktorých často uvažujem.”
Brat Richard Jombík O.H.